marcus18

Ľudia sa čoraz častejšie sťahujú z miest do menších obcí pri predstave trávenia voľného času v prírode. Mal som to šťastie, že som v takomto prostredí mohol vyrastať. Bol som zvyknutý na dennodenné prechádzky so psom v okolí obce, ktoré využívali všetci, ktorí nechceli, aby ich pes prežil celý život iba v klietke, ale dbali na jeho primárne potreby – výcvik, hru a starostlivosť. Výhodnú polohu obce v obkolesení lesov si všimlo poľovné združenie, ktorému sa naskytla jedinečná príležitosť nadobudnúť priamo v obci dom na poľovné účely. V okolí obce rýchlo vyrástlo vyše 30 posedov. Vzhľadom na jej malú rozlohu sa dá konštatovať, že posedy sú umiestnené už všade – pri poľnej ceste, pri bežnej cestnej komunikácii, pri železničnom priecestí, po ktorom v lete jazdí výletný vlak.
Prechádzky, pri ktorých som bol zvyknutý relaxovať a venovať sa výcviku psa, sa razom zmenili na skúšku odvahy spojenú s prechodom frontovej línie. Drzé a vulgárne pokriky takmer z každého posedu, typu, že mám so psom „vypadnúť“ z revíru a vyhrážky zastrelenia psa boli takmer na dennom poriadku. Rýchlo mi došlo, že od poľovníctva, ktoré poznáme z dokumentárnych filmov je to „slovenské“ poľovníctvo na hony vzdialené. Skôr som sa cítil ako občan, ktorý sa ocitol pod okupačnou správou cudzej mocnosti. Všade naokolo streľba, vyhrážky a príkazy, kedy môžem so psom chodiť na prechádzky a kedy nemám vychádzať z domu. Došlo to až tak ďaleko, že som sa začal báť večer cvičiť psa na miestach, kde som to praktizoval roky. Každý večer som na vlastné náklady naložil psa do auta a radšej som odchádzal na výcvik poslušnosti a stopy na „bezpečnejšie“ miesta… Ranné prechádzky som stále absolvoval v okolí obce v nádeji, že títo šialenci s poľovnými lístkami budú v práci, alebo že po rozvidnení už poľovať nemôžu. Každý psíčkar vie (a každý normálny človek tiež), že pes na prechádzke a pri výcviku potrebuje aj pohyb a voľnosť. V prípade, žeby mi pes odbehol, mal na sebe vždy výcvikový postroj, pretože som sa spoliehal na Zákon o poľovníctve, v ktorom je jasne zadefinovaný zákaz usmrtenia označeného psa. Napriek tomu som bol vždy v strehu, pretože pri viacerých výmenách názorov s týmito „milovníkmi prírody“ som mal pocit, že to viem iba ja. Oni poznali len jediný zákon – neobmedzené právo strieľať na všetko, čo sa pohne.
Pri jednej rutinnej rannej prechádzke, kedy pre hmlu nebolo vidieť takmer na 2 metre, som, žiaľ, na krátky čas psa stratil z dohľadu. Nemalo sa to stať, ale práve pre takéto prípady má pes postroj, aby bolo viditeľné, že niekomu patrí… Zakrátko na to, som počul dva výstrely. Smer výstrelu bolo ťažké identifikovať. Daná osoba si bola zrejme vedomá neoprávneného zastrelenia označeného psa, a tak sa bolo potrebné rýchlo zbaviť dôkazov. Kaluž krvi som našiel až po rozplynutí hmly. Bolo takmer vylúčené, aby krv pochádzala z iného zvieraťa, pretože som prechádzal terén len v blízkosti miesta, kde sa mohol pravdepodobne v tom čase nachádzať môj pes. Napriek tomu, a pre istotu, som vzorky krvi poslal na rozbor do laboratória, aby som mal istotu, z akého zvieraťa krv pochádza. Výsledky krvi potvrdili, že krv patrí psovi. Už takmer na druhý deň vypytovania sa a pátrania na vlastnú päsť, všetky indície smerovali k poľovníkovi zo susednej obce… Všetko to do seba zapadalo. Rozhodol som sa oznámiť to polícií s podozrením na konkrétneho páchateľa. Tí nemali ochotu ani len ísť sa pozrieť na mnou uvedené miesto, kde sa to všetko stalo. Na obhliadku sa vybrali po troch týždňoch, keď tam už nebola jediná stopa. Jednoduchšie, ako pátrať po tom, kto to urobil a dopustil sa protiprávneho konania, bolo podanie podnetu príslušníkmi policajného zboru na mestský úrad s tým, že som sa dopustil priestupku, pretože som nezabezpečil psa proti voľnému pohybu. Aspoň v tomto prípade vyhral zdravý rozum a táto policajná „iniciatíva“ bola vyhodnotená ako neopodstatnená, pretože sa tento „priestupok“ stal v extraviláne obce, kde podľa VZN mohol byť pes pustený na voľno. Dovtedy som žil v presvedčení, že primárnou úlohou polície je stáť na strane poškodeného, no moja jediná skúsenosť s príslušníkmi polície, keď som ich potreboval, bola, že nevyvinuli žiadnu aktivitu pre objasnenie prípadu. Evidentne rátali s tým, že podám oznámenie a oni to po určitej dobe, bez akejkoľvek iniciatívy, celé zametú pod koberec.
Myslím si, že aj keď poľovníci pred rokom 2019 boli v práve a podľa zákona mohli usmrtiť voľne pohybujúceho sa psa v revíre, normálny človek len s kúskom empatie nie je schopný usmrtiť psa, a to často ešte aj priamo pred očami detí, ktoré boli na prechádzke so svojimi rodičmi a domácim miláčikom. Tieto prípady boli tak rozšírené, že na podnety občanov sa Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR rozhodlo tieto praktiky zakázať zákonom v snahe aspoň trochu eliminovať týchto držiteľov poľovných lístkov so psychopatickými sklonmi. Sám som sa stretol s tým, že mnohí samozvaní vykladači práva (poľovníci), dávali za vinu mne, že mi pes odbehol a za jeho zastrelenie môžem ja. Pes bol v extraviláne obce, kde sa mohol pohybovať na voľno, bol riadne označený, poľovník nemal žiadne právo usmrtiť môjho psa. Nedokážem pochopiť, ako niekto, kto má v ruke strelnú zbraň, sa ešte stále môže riadiť päť rokov starým zákonom… Nemala by byť aspoň základná podmienka držania strelnej zbrane dokázať čítať s porozumením a neinterpretovať si zákon podľa seba, prípadne neustále sledovať novelizáciu zákonov?
Táto poľovnícka „zábavka“ terorizovať ľudí pokračuje aj po prijatí zákonov na ochranu označených psov voľne pohybujúcich sa po revíri. Ubehla veľmi krátka doba po mojej skúsenosti a v správach sa objavili ďalšie prípady neoprávneného odstrelu psov. Skutočne si stačí vybaviť poľovný lístok a vyraziť do lesa „zastrieľať si“ na to, čo uznám za vhodné bez toho, aby som vôbec poznal zákony? Ako môžu vlastniť strelné zbrane ľudia, pri ktorých je otázne, či by mali vlastniť vôbec občiansky preukaz? Ale v štáte, kde na čele národného parku môže stáť právoplatne odsúdený pytliak a fundovaný „odborník“ na prírodu – člen predsedníctva Poľovníckej komory a Poľovného zväzu – Rudolf Huliak, ktorý každý deň „hnojí“ rastliny cigaretovým dymom v presvedčení, že budú lepšie rásť, to možné je…